Stiahnuť materiál: K 110. výročiu narodenia Jána Michalka generálneho biskupa
Životopis
Profesor ThDr. Ján Michalko sa narodil 16. októbra 1912 vo Važci v rodine
maloroľníka a robotníka na železnici. Šesť tried základnej školy navštevoval v rodisku,
potom pokračoval v štúdiách na Hodžovom reálnom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši,
kde s vyznamenaním maturoval v roku 1933. Rozhodnutie študovať teológiu istotne
ovplyvnilo láskyplné rodinné prostredie, kde stretanie sa pri čítaní Písma svätého a spevu
duchovných piesní bolo prirodzenou a významnou súčasťou každodenného života.
Profesijná cesta v skratke
V roku 1933 začal študovať na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte
v Bratislave, v rokoch 1935-1936 pokračoval na Teologickej fakulte Univerzity
v Bazileji, kde ho mimoriadne intenzívne s dlhodobým dopadom inšpirovali prednášky
dogmatiky profesora Karla Bartha, jedného z najvplyvnejších teológov 20. storočia.
Štúdium ukončil na bratislavskej fakulte s dosiahnutím titulu bakalára teológie.
27. júna 1937 bol v Bratislave ordinovaný na evanjelického kňaza.
Svoje kňazské účinkovanie započal ako seniorálny kaplán v Bratislave. Už
v decembri 1938 sa stal zborovým kaplánom v nemecko-maďarskom cirkevnom zbore
v Spišskej Novej Vsi, kde v krátkom čase za zložitých politicko-spoločenských podmienok inicioval založenie slovenského cirkevného zboru. V rokoch 1942-1947 pôsobil ako zborový farár v Pozdišovciach, zastával funkciu predsedu seniorálneho Zväzu evanjelickej mládeže a školského dekana a podieľal sa na prípravách smerujúcich k osamostatneniu cirkevného zboru v Michalovciach. 4. júna 1946 sa oženil s Alžbetou Škovránovou. Manželom sa narodili štyri deti (Darina, Viera, Ján Vladimír a Ľudmila). Ako zborový farár pracoval v rokoch 1947-1954 v cirkevnom zbore v Mysleniciach (Grinava), kde sa za jeho pôsobenia podarilo opraviť vojnou poškodenú kostolnú vežu a zakúpiť organ do kostola. 1. decembra 1954 sa stal farárom cirkevného zboru v Bratislave-Rači. Napriek nanajvýš neprajnej politickej situácii sa v tomto čase uskutočnila generálna oprava kostola v Rači a vo fílii v Bernolákove sa dostaval kostol, ktorý bol posvätený 22. septembra 1957. Dva zvony do nového kostola zadovážil blízky priateľ Jána Michalka, Martin Niemöller, biskup Hessensko-Nassauskej cirkvi a predseda Ekumenickej rady cirkví, ktorý citlivo vnímal problémy kresťanov žijúcich v diktatúre a rozumel ich ťažkostiam, lebo sám prežil útrapy nacistického prenasledovania od roku 1938 ako väzeň v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Po ťažko vydobytom štátnom súhlase na dovezenie a osadenie zvonov, dostali pri posviacke mená Martin a Ján, ktoré mali symbolizovať zdarnú spoluprácu dvoch priateľov pochádzajúcich z rôznych krajín, ale usilujúcich o spoločnú vec zhmotnenú v zladenom zvuku zvonov. Od roku 1959 bol
Ján Michalko zborovým farárom v Bratislave a v rokoch 1970 – 1990 zastával funkciu
generálneho biskupa ECAV na Slovensku.
Teológ
Popri kňazskej práci sa Ján Michalko systematicky venoval aj ďalšiemu štúdiu
teológie. Po obhájení dizertačnej práce z odboru systematickej teológie (Cirkev a národ
v evanjelickej teológii 20. storočia) a úspešnom zložení dizertačnej skúšky bol 26. apríla
1946 na SEBF v Bratislave promovaný na doktora teológie. Tu sa začala jeho vyše
štyridsaťročná pedagogická práca na teologickej fakulte, ku ktorej ho predurčovala veľká erudícia, potrebná vedecká akríbia a mimoriadne osobnostné dispozície. V rokoch 1953 – 1990 bol profesorom a vedúcim Katedry systematickej teológie. V uvedenom období zastával tiež funkciu dekana alebo prodekana fakulty. Je autorom viacerých vysokoškolských učebných textov. Hosťovsky prednášal aj na zahraničných univerzitách: v Prahe, Berlíne, Jene, Greifswalde, Bonne, Budapešti, Viedni, Minneapolise, Varšave a ďalších.
Kreatívny hľadač riešení
V súvislosti s pôsobením profesora Jána Michalka na SEBF treba zvlášť zdôrazniť
jeho aktivity súvisiace so záchranou fakulty začiatkom šesťdesiatych rokov minulého
storočia, kedy mimoriadne zosilnel tlak štátnych orgánov na jej preloženie do Prahy.
Ako dôvod sa uvádzala skutočnosť, že v roku 1962 klesol počet študentov na trinásť
a profesorov bolo osem. Štátny úrad pre veci cirkevné považoval financie, ktoré štát
musel vynakladať na chod teologickej fakulty za neúnosne vysoké a jediné prijateľné
riešenie videl v spojení všetkých teologických fakúlt na Komenského bohosloveckej
fakulte v Prahe. Od vtedajšieho dekana – profesora Michalka – zástupcovia štátu
žiadali, aby predložil návrh na preloženie študentov do Prahy. Ako odškodné mu sľúbili
profesúru v Prahe. Dekan Michalko túto ponuku neprijal – situáciu ešte skomplikovala aj
skutočnosť, že jeho úsilie nepodporilo ani vtedajšie vedenie cirkvi, lebo pod tlakom štátu
odobrilo presun fakulty – s poukazom na dlhú históriu fakulty siahajúcu až do začiatku
17. storočia. V priebehu početných zložitých a dlhotrvajúcich vyjednávaní predkladal
dekan Michalko návrh, aby sa profesori fakulty stali aj farármi v cirkevných zboroch
v okolí Bratislavy, čím by sa znížili náklady na chod fakulty. Návrh bol napokon aj
zo strany štátnych zástupcov akceptovaný a teologická fakulta na Slovensku zachránená.
Veľkú angažovanosť, ktorú dekan Michalko prejavil pri záchrane fakulty vyzdvihol
aj jeho kolega, profesor Karol Gábriš v článku napísanom k 70-ke Jána Michalka
(Evanjelický posol spod Tatier, č.12, 1972), keď konštatoval, že prof. Dr. Ján Michalko
sa zaslúžil o SEBF.
Bádateľ a publicista
Mimoriadne bohatá bola publikačná činnosť Dr. Jána Michalka. Prvé literárne
pokusy siahajú ešte do čias jeho gymnaziálnych štúdií. Viaceré poetické prvotiny
uverejňoval aj na stránkach Posla dietok. Rozmanité reflexie i odborné štúdie a články
s historickou a teologickou tematikou publikoval v rôznych časopisoch, napríklad
v Novom rode, Tvorbe, Cirkevných listoch, Evanjelickom posle spod Tatier, a tiež v časopisoch lokálneho charakteru, akou bola napríklad Evanjelická Bratislava. Jeho odborné príspevky boli zverejňované v početných domácich i zahraničných zborníkoch (Zborník prof. Emila Fuchsa, Zborník prof. Dedo Müllera, Zborník Zpěvníka evangelického). V roku 1955 vydal priekopnícke dielo Kázňové smery, v ktorom kriticky reflektoval kázňovú činnosť kazateľov pôsobiacich na území Slovenska od roku 1781 až po súčasnosť. V roku 1964 editoval Teologický zborník, v ktorom vyšli aj jeho odborné štúdie. V roku 1981 zostavil profesor Michalko Evanjelickú postilu a v rokoch 1980 a 1982 vyšli dve vydania jeho prekladu Augsburského vyznania. V rokoch 1952 – 1990, teda plných 38 rokov bol šéfredaktorom Služby slova, homiletickej prílohy Cirkevných listov. Participoval tiež na edícii dvoch vydaní Malého katechizmu Dr. Martina Luthera (1971 a 1981) a do tlače pripravil aj Výber z Lutherových diel. Počas svojej aktívnej služby pravidelne prispieval do všetkých domácich, ale tiež početných zahraničných cirkevných periodík.
Zanietený predstaviteľ ekumény
Prof. Dr. Ján Michalko bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov našej
cirkvi v ekuméne. Od roku 1952 sa zúčastňoval na ekumenických konferenciách
konaných v rozličných častiach sveta. Na mnohých z nich aj prednášal: v Evanstone,
Minneapolise, Montreale, Helsinkách, Uppsale, Eviane. Pravidelne sa zúčastňoval
zasadnutí ekumenických zhromaždení Svetovej rady cirkví, Konferencie európskych
cirkví a Svetového luteránskeho zväzu (SLZ). Na IV. Valnom zhromaždení SLZ
v Helsinkách v roku 1965 bol zvolený za predsedu Komisie pre bohoslužby a duchovný
život. Výsledkom jej práce bola štúdia s názvom Vergebung als Lebenshilfe (Odpustenie
ako životná pomoc), ktorá vyvolala adekvátny záujem v medzinárodnej odbornej
societe. V rokoch 1965-1966 pracoval Ján Michalko najprv ako expert našej cirkvi
v Centrále SLZ v Ženeve a na V. Valnom zhromaždení v Eviane v roku 1970 bol na šesť
rokov zvolený za člena Ústredného výboru SLZ. Za jednu z najdôležitejších úloh tejto
inštitúcie považoval protežovanie ekumenickej otvorenosti v priestore svojich členských
cirkví. Bol presvedčený, že luteráni sa nemajú uzatvárať do ohraničených spoločenstiev,
ale naopak, spoznávať teologické tradície iných cirkví a v pravej ekumenickej pokore
akceptovať vierovyznanie iných kresťanov. Biskup poľskej evanjelickej cirkvi, Dr. Janusz
Narzynski v tomto kontexte tiež vyzdvihol, že konzekventné kristologické východisko,
ktoré determinovalo teologické myslenie i praktickú službu prof. Michalka predstavovalo aj bázu jeho ekumenického dialógu. Inými slovami, Dr. Michalko neustále akcentoval, že aj pri riešení ekumenických úloh musí Kristus vždy zostať v centre diskurzu.
V roku 1957 sa profesor Michalko stal členom medzinárodného teologického
združenia Societhas ethica. Aj na zasadnutiach tejto Spoločnosti sa pravidelne zúčastňoval a rád prispieval do ich priebehu rozmanitými odbornými vstupmi. Dr. Michalko priebežne oboznamoval svojich kolegov a členov našej cirkvi s priebehom a výsledkami rokovaní tak, aby priniesli úžitok celému cirkevnému spoločenstvu.
Medzinárodne uznávaný odborník
Prof. Dr. Ján Michalko bol za svoju vedeckú prácu v oblasti systematickej teológie
ako aj za angažovanú prácu v cirkvi ocenený viacerými vyznamenaniami od predstaviteľov prevažne zahraničných cirkví. Teologické fakulty v Európe a USA ohodnotili jeho vyššie spomenuté aktivity zasa udelením hodnosti doctor honoris causa: Univerzita Friedricha Schillera v Jene (13.05.1963), Kresťanská teologická akadémia vo Varšave (25.10.1974), Evanjelická teologická akadémia v Budapešti (01.06.1978), Prešovská pravoslávna akadémia (09.07.1985), Muhlenberg College Allentown, Pennsylvania, USA (17.04. 1988), Slovenská evanjelická bohoslovecká fakulta v Bratislave (1989). Profesor Michalko preberal uvedené ocenenia spravidla s komentárom: Túto poctu prijímam za svoju cirkev a v jej mene.
Generálny biskup ECAV na Slovensku
Prof. Dr. Ján Michalko si po zvolení do funkcie generálneho biskupa ECAV stanovil
dve hlavné priority, ktoré chcel s pomocou Božou a svojich spolupracovníkov realizovať.
Išlo o prípravu a vydanie kompletnej Biblie a Spevníka v slovenskom jazyku. O tejto –
v danej dobe vskutku impozantnej ambícii – podrobne hovoril vo svojej reči pri inštalácii
za generálneho biskupa, ktorá sa konala vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave
v novembri 1970. Vzhľadom na veľký záujem veriacich zúčastniť sa bohoslužieb, bol
kostol ozvučený a celý priebeh bolo počuť pred kostolom i v jeho blízkom okolí. A tak
sa programové vyhlásenie nového generálneho biskupa rýchlo stalo verejne známym
a rovnako rýchlo prišla ostrá kritická reakcia naň zo strany štátnych úradníkov. I napriek
tomu sa však biskupovi Michalkovi podarilo spomínanú túžbu a ambíciu naplniť.
Prvá celá Biblia v slovenskej reči vyšla tlačou v roku 1978 vo vydavateľstve Tranoscius
v Liptovskom Mikuláši a dotlač bola publikovaná v Spojených biblických spoločnostiach
v Londýne v roku 1979. Prvý Evanjelický spevník v slovenčine bol do tlače pripravený
v lete roku 1989.
Inšpirujúca osobnosť
Prof. Dr. Ján Michalko sa ako mimoriadna osobnosť radí k výrazným zjavom
v dejinách našej cirkvi a teologického myslenia. Bol známy ako horlivý kazateľ,
presvedčivý diskutér, rozhľadený a erudovaný teológ, milujúci manžel a láskyplný, obetavý otec, verný priateľ a nápomocný kolega svojich oltárnych spolubratov. Bol neohrozeným vyznávačom Kristovho evanjelia, človek ochotný spolupracovať so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Jeho človečenstvo koncízne charakterizoval priateľ v službe Helmut Hild slovami: Bolo veľmi radostné byť v prítomnosti Jána Michalka. Bol veľmi spoločenský, emocionálny človek. Vedel žiť v zmysle biblického slova, ktoré hovorí o tom, ako získať prístup k srdciam ľudí: smiať sa so smejúcimi a plakať s plačúcimi. Vyžarovala z neho neviazaná, nákazlivá veselosť a vedel utešovať. Myslím na neho s veľkou vďakou, pretože mi daroval radosť a pomohol v ťažkej situácii.
(A. Olexová-Adamovičová o tom napísala: Ako kňaz bol skvelým kazateľom s výrazným
až strhujúcim rečníckym prejavom. Jeho kázne boli nielen obsahovo nabité, ale i metodicky premyslené. Na jednej strane v nich planul oheň viery, na druhej priam z nich sršala erudícia získaná vedeckým prístupom k otázkam viery i k metodike tvorby kázní. Olexová-Adamovičová,Anna: Dve desaťročia od skonu ThDr. Jána Michalka (1912-1990), s.1)
Post generálneho biskupa zastával takmer celých dvadsať rokov v politicky veľmi
ťažkom období, kedy – ako napísala Dana Chovanová – sa musel vyrovnávať s mnohými
prejavmi ľudskej prízemnosti. Väčšinu z nich zvládal s nadhľadom svojho veľkorysého
ducha. Faktom je, že výsledky práce generálneho biskupa Michalka, ktorý sa okrem
všetkej už spomenutej bohatej a rozmanitej činnosti staral a osobne angažoval aj
pri zabezpečovaní cirkevných zborov, v nejednom prípade získaval nutné finančné prostriedky na realizovanie zborových projektov, neboli do dnešných dní v našom priestore odborne kriticky reflektované. Pozitívnym faktom však je, že k dispozícii sú početné kladné, vyargumentované vyjadrenia od predstaviteľov cirkví v zahraničí.
Citujme na tomto mieste za všetky hodnotenia publikované napríklad v Knihe spomienok
na generálneho biskupa Jána Michalka, slová Helmuta Hilda (bývalého biskupa Evanjelickej cirkvi
v Hessensko-Nassausku), ktorý napísal: To, že sa vtedy vládnucim politickým silám, ktoré s cirkvou
zaobchádzali úzkoprso a často nenávistne, nepodarilo zničiť spätosť luteránov s národom, je, podľa
môjho názoru, v rozhodujúcej miere zásluha generálneho biskupa Michalka. Vedenia cirkví, ktoré
musia niesť zodpovednosť, sú v štátoch s diktatúrou vždy v dileme. Musia niesť bremeno zodpovednosti
za cirkevné zbory a spolupracovníkov. Stále znova musia skúmať, ako im môžu pomôcť vydávať
svedectvo viery aj v klíme oficiálneho odmietania a vedomého obmedzovania. V neposlednom rade sa
musia starať aj o sociálne pomery tých, ktorí sa rozhodli pre službu v cirkvi. Ján Michalko znášal tieto
ťažké bremená a veľmi trpel kritikou za rozhodnutia vedenia cirkvi v zmysle prijať mocenský nárok
vládnucej strany preto, aby mohol dosiahnuť to najlepšie pre cirkev. …Ak evanjelicko-luteránska cirkev
na Slovensku vydržala obmedzenia a šikany, ktorým bola zo strany štátnej moci vystavená, treba za to
ďakovať – popri verným cirkevným zborom – aj ich generálnemu biskupovi. Hild, Helmut: Z lásky
k svojmu národu a cirkvi. (Príspevok do knihy spomienok na generálneho biskupa Jána Michalka.) In:
Michalková (1999), Ref. 3, s. 31, 32
A aj keď – ako píše Chovanová – paradoxne práve tí, pre ktorých sa najviac namáhal, totiž „domáci viery“ boli a sú na slová reálneho hodnotenia „spornej osobnosti“ ešte stále opatrnícky skúpi, ona sama konštatuje: Generálny biskup Prof. Dr. Ján Michalko viedol svoju cirkev za veľmi ťažkých podmienok pre jej život. V rozhodujúcich okamihoch jej existencie na tejto zemi ju z Božej milosti držal „pohromade“, aby sa nerozpadla. Keby sme sa my, ktorí na neho dnes spomíname, mali podrobiť takým tvrdým skúškam, akými prechádzal on, ako by sme obstáli? Mali by sme takú veľkú vieru ako on? Zachovali by sme si formát a dôstojnosť, aké si zachoval on?
Generálny biskup prof. Dr. Ján Michalko sa k svojmu Pánovi do večného domova
vrátil 10. decembra 1990. Ďakujeme Všemohúcemu za jeho život.
Výber textov z vysokoškolských skrípt prof. Dr. Jána Michalka
Korunou Božieho stvoriteľského diela je človek. Človek je nielen Bohom stvorený, ale aj
stvorený na Boží obraz. Milovať človeka znamená byť silným a citom viazaný k tomu,
čo je v človeku božské. A pretože v každom človeku je iskra božského, je našou svätou
úlohou a povinnosťou mať vzťah lásky ku každému človeku, v každom, s ktorým sa
stretneme, máme nájsť aspoň stopu Božieho obrazu. A preto ho máme milovať.
Pretože láska je vzťah človeka k človeku a k tomu, čo je v človeku božské, vždy je láska
spojená s určitou dávkou úcty, ba bázne pred tými hodnotami, ktoré náš spolublížny
má. Ten, kto miluje, si milovaného viac váži ako seba samého.
Ovocie Ducha Svätého – láska Malá dogmatika, 1986, Tranoscius, Liptovský Mikuláš, v Cirkevnom nakladateľstve, Bratislava. s. 170
Láska znamená kontakt, vzťah, znamená niečo, čo tento vzťah nadväzuje medzi ľuďmi
bezprostredne, čo tomu druhému vie rozumieť, čo ho vie chápať.
Láska nepozná nijaké šablóny, nemá vypracované hotové teórie, vie sa približovať
k človeku. Chápe každého jednotlivého človeka ako takého, ktorý bol Bohom stvorený
s osobitými darmi, s osobitým poslaním. Láska má hlbokú bázeň pred osobitosťou
každého Bohom stvoreného človeka.
Milovať máme každého človeka, s ktorým sa stretneme. V tomto zmysle chápal Kristus
a naučil chápať nás, kto je náš blížny. Blížnym je nám každý, kto nás potrebuje.
Ovocie Ducha Svätého – láska
Malá dogmatika, 1986, Tranoscius, Liptovský Mikuláš, v Cirkevnom nakladateľstve, Bratislava. s. 171
Láska sa nevyčerpáva len v pekných frázach, v zbožných slovách, ale sa dokazuje v činoch
bratskej lásky. V týchto činoch lásky dochádza Božia láska k svojmu vyvrcholeniu. Cesta
k Bohu ide teda cez našich bratov. Kto chce mať spoločenstvo s Bohom, kto Ho chce
skutočne poznať, ten musí milovať svojich blížnych. To, že Boh ostáva v nás a to, že my sa
milujeme vospolok, patrí nerozlučne spolu” (W. Schütz, Die Briefe das Johannes, s. 100).
Zbožnosť, ktorá sa odvoláva len na lásku k Bohu, je falošnou zbožnosťou, je zbožnosťou
sentimentality a mystickej extázy.
Prvý list Jánov 4, 7-16 Praktická exegéza, 1966, Tranoscius, Liptovský Mikuláš, v Cirkevnom nakladateľstve, Bratislava, s. 208
Na záver ešte jedna poznámka: Kazateľ by si mal dať toľko námahy, aby vypracoval
celkom konkrétnu aplikáciu. Práve pri tomto texte nesmieme zostať pri všeobecnostiach.
Musíme na konkrétnych príkladoch z každodenného života ukázať našim veriacim, akou
silou pre život je láska. Ona je silnejšia ako všetky sily sebectva, lží, nenávisti… A láska
je silou, ktorá má moc to, čo je rozdelené, zjednocovať a spájať. Preto sa snažíme veriť
v túto obživujúcu a obnovujúcu silu lásky!
Prvý list Jánov 4, 7-16 Praktická exegéza, 1966, Tranoscius, Liptovský Mikuláš, v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava, s. 210
Záujem úspešného zvestovania slova Božieho vyžaduje, aby medzi kazateľmi
a poslucháčmi nebola priepasť, ale čo najužšie spoločenstvo. To spoločenstvo môže byť
vytvorené len vtedy, keď kazateľ má k svojim poslucháčom úprimnú lásku. Túto lásku
musí zvestovať ku všetkým bez rozdielu.
Kazateľ zanietený láskou oproti svojim blízkym má otvorené oči pre ich potreby,
nepovznáša sa nad mini, i keby sa oni nestotožňovali vo všetkom s jeho názormi alebo
názormi cirkvi. Bez lásky k zverenému stádu prestáva byť pastier pastierom, a stáva sa
len nájomníkom, ktorý nemá nijakého vnútorného vzťahu k stádu, lebo ho nepovažuje
za svoje. A bez teploty srdca, zanieteného láskou ku všetkým ľudom, je i najhorlivejšia
kazateľská činnosť úplne daromná a zbytočná. O takejto práci by platili slová apoštola
Pavla: A čo by som ľudským jazykom hovoril, aj anjelským, a lásky by som nemal… nič nie
som, nič mi nepomôže. (1K 13, 1-3). Láska k človeku, pre ktorého sa Kristus obetoval,
je najlepšou cestou k srdcu i toho najuzavretejšieho človeka. Keď budeme my, kazatelia,
touto túžbou zapálení, poslúži aj naša služba slova k dobru nielen jednotlivého veriaceho,
ale aj k budovaniu zboru…
Homiletika, 1987, Tranoscius, Liptovský Mikuláš, v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava, s. 71
Zostavili: Ľudmila Michalková, Ján Vladimír Michalko, Tlač: Tlačiareň Durlák s.r.o., Senica
Bratislava 2022
Kompletná tlačená brožúra bude k dispozíci v nedeľu 16.10.2022 na spomienkových službách Božích vo Veľkom kostole v Bratislave so začiatkom o 10,00.
Last Updated: 15. októbra 2022 by Rastislav Hargaš
110. výročie narodenia generálneho biskupa ThDr. Jána Michalka 1912 – 1990
Stiahnuť materiál: K 110. výročiu narodenia Jána Michalka generálneho biskupa
Životopis
Profesor ThDr. Ján Michalko sa narodil 16. októbra 1912 vo Važci v rodine
maloroľníka a robotníka na železnici. Šesť tried základnej školy navštevoval v rodisku,
potom pokračoval v štúdiách na Hodžovom reálnom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši,
kde s vyznamenaním maturoval v roku 1933. Rozhodnutie študovať teológiu istotne
ovplyvnilo láskyplné rodinné prostredie, kde stretanie sa pri čítaní Písma svätého a spevu
duchovných piesní bolo prirodzenou a významnou súčasťou každodenného života.
Profesijná cesta v skratke
V roku 1933 začal študovať na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte
v Bratislave, v rokoch 1935-1936 pokračoval na Teologickej fakulte Univerzity
v Bazileji, kde ho mimoriadne intenzívne s dlhodobým dopadom inšpirovali prednášky
dogmatiky profesora Karla Bartha, jedného z najvplyvnejších teológov 20. storočia.
Štúdium ukončil na bratislavskej fakulte s dosiahnutím titulu bakalára teológie.
27. júna 1937 bol v Bratislave ordinovaný na evanjelického kňaza.
Svoje kňazské účinkovanie započal ako seniorálny kaplán v Bratislave. Už
v decembri 1938 sa stal zborovým kaplánom v nemecko-maďarskom cirkevnom zbore
v Spišskej Novej Vsi, kde v krátkom čase za zložitých politicko-spoločenských podmienok inicioval založenie slovenského cirkevného zboru. V rokoch 1942-1947 pôsobil ako zborový farár v Pozdišovciach, zastával funkciu predsedu seniorálneho Zväzu evanjelickej mládeže a školského dekana a podieľal sa na prípravách smerujúcich k osamostatneniu cirkevného zboru v Michalovciach. 4. júna 1946 sa oženil s Alžbetou Škovránovou. Manželom sa narodili štyri deti (Darina, Viera, Ján Vladimír a Ľudmila). Ako zborový farár pracoval v rokoch 1947-1954 v cirkevnom zbore v Mysleniciach (Grinava), kde sa za jeho pôsobenia podarilo opraviť vojnou poškodenú kostolnú vežu a zakúpiť organ do kostola. 1. decembra 1954 sa stal farárom cirkevného zboru v Bratislave-Rači. Napriek nanajvýš neprajnej politickej situácii sa v tomto čase uskutočnila generálna oprava kostola v Rači a vo fílii v Bernolákove sa dostaval kostol, ktorý bol posvätený 22. septembra 1957. Dva zvony do nového kostola zadovážil blízky priateľ Jána Michalka, Martin Niemöller, biskup Hessensko-Nassauskej cirkvi a predseda Ekumenickej rady cirkví, ktorý citlivo vnímal problémy kresťanov žijúcich v diktatúre a rozumel ich ťažkostiam, lebo sám prežil útrapy nacistického prenasledovania od roku 1938 ako väzeň v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Po ťažko vydobytom štátnom súhlase na dovezenie a osadenie zvonov, dostali pri posviacke mená Martin a Ján, ktoré mali symbolizovať zdarnú spoluprácu dvoch priateľov pochádzajúcich z rôznych krajín, ale usilujúcich o spoločnú vec zhmotnenú v zladenom zvuku zvonov. Od roku 1959 bol
Ján Michalko zborovým farárom v Bratislave a v rokoch 1970 – 1990 zastával funkciu
generálneho biskupa ECAV na Slovensku.
Teológ
Popri kňazskej práci sa Ján Michalko systematicky venoval aj ďalšiemu štúdiu
teológie. Po obhájení dizertačnej práce z odboru systematickej teológie (Cirkev a národ
v evanjelickej teológii 20. storočia) a úspešnom zložení dizertačnej skúšky bol 26. apríla
1946 na SEBF v Bratislave promovaný na doktora teológie. Tu sa začala jeho vyše
štyridsaťročná pedagogická práca na teologickej fakulte, ku ktorej ho predurčovala veľká erudícia, potrebná vedecká akríbia a mimoriadne osobnostné dispozície. V rokoch 1953 – 1990 bol profesorom a vedúcim Katedry systematickej teológie. V uvedenom období zastával tiež funkciu dekana alebo prodekana fakulty. Je autorom viacerých vysokoškolských učebných textov. Hosťovsky prednášal aj na zahraničných univerzitách: v Prahe, Berlíne, Jene, Greifswalde, Bonne, Budapešti, Viedni, Minneapolise, Varšave a ďalších.
Kreatívny hľadač riešení
V súvislosti s pôsobením profesora Jána Michalka na SEBF treba zvlášť zdôrazniť
jeho aktivity súvisiace so záchranou fakulty začiatkom šesťdesiatych rokov minulého
storočia, kedy mimoriadne zosilnel tlak štátnych orgánov na jej preloženie do Prahy.
Ako dôvod sa uvádzala skutočnosť, že v roku 1962 klesol počet študentov na trinásť
a profesorov bolo osem. Štátny úrad pre veci cirkevné považoval financie, ktoré štát
musel vynakladať na chod teologickej fakulty za neúnosne vysoké a jediné prijateľné
riešenie videl v spojení všetkých teologických fakúlt na Komenského bohosloveckej
fakulte v Prahe. Od vtedajšieho dekana – profesora Michalka – zástupcovia štátu
žiadali, aby predložil návrh na preloženie študentov do Prahy. Ako odškodné mu sľúbili
profesúru v Prahe. Dekan Michalko túto ponuku neprijal – situáciu ešte skomplikovala aj
skutočnosť, že jeho úsilie nepodporilo ani vtedajšie vedenie cirkvi, lebo pod tlakom štátu
odobrilo presun fakulty – s poukazom na dlhú históriu fakulty siahajúcu až do začiatku
17. storočia. V priebehu početných zložitých a dlhotrvajúcich vyjednávaní predkladal
dekan Michalko návrh, aby sa profesori fakulty stali aj farármi v cirkevných zboroch
v okolí Bratislavy, čím by sa znížili náklady na chod fakulty. Návrh bol napokon aj
zo strany štátnych zástupcov akceptovaný a teologická fakulta na Slovensku zachránená.
Veľkú angažovanosť, ktorú dekan Michalko prejavil pri záchrane fakulty vyzdvihol
aj jeho kolega, profesor Karol Gábriš v článku napísanom k 70-ke Jána Michalka
(Evanjelický posol spod Tatier, č.12, 1972), keď konštatoval, že prof. Dr. Ján Michalko
sa zaslúžil o SEBF.
Bádateľ a publicista
Mimoriadne bohatá bola publikačná činnosť Dr. Jána Michalka. Prvé literárne
pokusy siahajú ešte do čias jeho gymnaziálnych štúdií. Viaceré poetické prvotiny
uverejňoval aj na stránkach Posla dietok. Rozmanité reflexie i odborné štúdie a články
s historickou a teologickou tematikou publikoval v rôznych časopisoch, napríklad
v Novom rode, Tvorbe, Cirkevných listoch, Evanjelickom posle spod Tatier, a tiež v časopisoch lokálneho charakteru, akou bola napríklad Evanjelická Bratislava. Jeho odborné príspevky boli zverejňované v početných domácich i zahraničných zborníkoch (Zborník prof. Emila Fuchsa, Zborník prof. Dedo Müllera, Zborník Zpěvníka evangelického). V roku 1955 vydal priekopnícke dielo Kázňové smery, v ktorom kriticky reflektoval kázňovú činnosť kazateľov pôsobiacich na území Slovenska od roku 1781 až po súčasnosť. V roku 1964 editoval Teologický zborník, v ktorom vyšli aj jeho odborné štúdie. V roku 1981 zostavil profesor Michalko Evanjelickú postilu a v rokoch 1980 a 1982 vyšli dve vydania jeho prekladu Augsburského vyznania. V rokoch 1952 – 1990, teda plných 38 rokov bol šéfredaktorom Služby slova, homiletickej prílohy Cirkevných listov. Participoval tiež na edícii dvoch vydaní Malého katechizmu Dr. Martina Luthera (1971 a 1981) a do tlače pripravil aj Výber z Lutherových diel. Počas svojej aktívnej služby pravidelne prispieval do všetkých domácich, ale tiež početných zahraničných cirkevných periodík.
Zanietený predstaviteľ ekumény
Prof. Dr. Ján Michalko bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov našej
cirkvi v ekuméne. Od roku 1952 sa zúčastňoval na ekumenických konferenciách
konaných v rozličných častiach sveta. Na mnohých z nich aj prednášal: v Evanstone,
Minneapolise, Montreale, Helsinkách, Uppsale, Eviane. Pravidelne sa zúčastňoval
zasadnutí ekumenických zhromaždení Svetovej rady cirkví, Konferencie európskych
cirkví a Svetového luteránskeho zväzu (SLZ). Na IV. Valnom zhromaždení SLZ
v Helsinkách v roku 1965 bol zvolený za predsedu Komisie pre bohoslužby a duchovný
život. Výsledkom jej práce bola štúdia s názvom Vergebung als Lebenshilfe (Odpustenie
ako životná pomoc), ktorá vyvolala adekvátny záujem v medzinárodnej odbornej
societe. V rokoch 1965-1966 pracoval Ján Michalko najprv ako expert našej cirkvi
v Centrále SLZ v Ženeve a na V. Valnom zhromaždení v Eviane v roku 1970 bol na šesť
rokov zvolený za člena Ústredného výboru SLZ. Za jednu z najdôležitejších úloh tejto
inštitúcie považoval protežovanie ekumenickej otvorenosti v priestore svojich členských
cirkví. Bol presvedčený, že luteráni sa nemajú uzatvárať do ohraničených spoločenstiev,
ale naopak, spoznávať teologické tradície iných cirkví a v pravej ekumenickej pokore
akceptovať vierovyznanie iných kresťanov. Biskup poľskej evanjelickej cirkvi, Dr. Janusz
Narzynski v tomto kontexte tiež vyzdvihol, že konzekventné kristologické východisko,
ktoré determinovalo teologické myslenie i praktickú službu prof. Michalka predstavovalo aj bázu jeho ekumenického dialógu. Inými slovami, Dr. Michalko neustále akcentoval, že aj pri riešení ekumenických úloh musí Kristus vždy zostať v centre diskurzu.
V roku 1957 sa profesor Michalko stal členom medzinárodného teologického
združenia Societhas ethica. Aj na zasadnutiach tejto Spoločnosti sa pravidelne zúčastňoval a rád prispieval do ich priebehu rozmanitými odbornými vstupmi. Dr. Michalko priebežne oboznamoval svojich kolegov a členov našej cirkvi s priebehom a výsledkami rokovaní tak, aby priniesli úžitok celému cirkevnému spoločenstvu.
Medzinárodne uznávaný odborník
Prof. Dr. Ján Michalko bol za svoju vedeckú prácu v oblasti systematickej teológie
ako aj za angažovanú prácu v cirkvi ocenený viacerými vyznamenaniami od predstaviteľov prevažne zahraničných cirkví. Teologické fakulty v Európe a USA ohodnotili jeho vyššie spomenuté aktivity zasa udelením hodnosti doctor honoris causa: Univerzita Friedricha Schillera v Jene (13.05.1963), Kresťanská teologická akadémia vo Varšave (25.10.1974), Evanjelická teologická akadémia v Budapešti (01.06.1978), Prešovská pravoslávna akadémia (09.07.1985), Muhlenberg College Allentown, Pennsylvania, USA (17.04. 1988), Slovenská evanjelická bohoslovecká fakulta v Bratislave (1989). Profesor Michalko preberal uvedené ocenenia spravidla s komentárom: Túto poctu prijímam za svoju cirkev a v jej mene.
Generálny biskup ECAV na Slovensku
Prof. Dr. Ján Michalko si po zvolení do funkcie generálneho biskupa ECAV stanovil
dve hlavné priority, ktoré chcel s pomocou Božou a svojich spolupracovníkov realizovať.
Išlo o prípravu a vydanie kompletnej Biblie a Spevníka v slovenskom jazyku. O tejto –
v danej dobe vskutku impozantnej ambícii – podrobne hovoril vo svojej reči pri inštalácii
za generálneho biskupa, ktorá sa konala vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave
v novembri 1970. Vzhľadom na veľký záujem veriacich zúčastniť sa bohoslužieb, bol
kostol ozvučený a celý priebeh bolo počuť pred kostolom i v jeho blízkom okolí. A tak
sa programové vyhlásenie nového generálneho biskupa rýchlo stalo verejne známym
a rovnako rýchlo prišla ostrá kritická reakcia naň zo strany štátnych úradníkov. I napriek
tomu sa však biskupovi Michalkovi podarilo spomínanú túžbu a ambíciu naplniť.
Prvá celá Biblia v slovenskej reči vyšla tlačou v roku 1978 vo vydavateľstve Tranoscius
v Liptovskom Mikuláši a dotlač bola publikovaná v Spojených biblických spoločnostiach
v Londýne v roku 1979. Prvý Evanjelický spevník v slovenčine bol do tlače pripravený
v lete roku 1989.
Inšpirujúca osobnosť
Prof. Dr. Ján Michalko sa ako mimoriadna osobnosť radí k výrazným zjavom
v dejinách našej cirkvi a teologického myslenia. Bol známy ako horlivý kazateľ,
presvedčivý diskutér, rozhľadený a erudovaný teológ, milujúci manžel a láskyplný, obetavý otec, verný priateľ a nápomocný kolega svojich oltárnych spolubratov. Bol neohrozeným vyznávačom Kristovho evanjelia, človek ochotný spolupracovať so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Jeho človečenstvo koncízne charakterizoval priateľ v službe Helmut Hild slovami: Bolo veľmi radostné byť v prítomnosti Jána Michalka. Bol veľmi spoločenský, emocionálny človek. Vedel žiť v zmysle biblického slova, ktoré hovorí o tom, ako získať prístup k srdciam ľudí: smiať sa so smejúcimi a plakať s plačúcimi. Vyžarovala z neho neviazaná, nákazlivá veselosť a vedel utešovať. Myslím na neho s veľkou vďakou, pretože mi daroval radosť a pomohol v ťažkej situácii.
(A. Olexová-Adamovičová o tom napísala: Ako kňaz bol skvelým kazateľom s výrazným
až strhujúcim rečníckym prejavom. Jeho kázne boli nielen obsahovo nabité, ale i metodicky premyslené. Na jednej strane v nich planul oheň viery, na druhej priam z nich sršala erudícia získaná vedeckým prístupom k otázkam viery i k metodike tvorby kázní. Olexová-Adamovičová,Anna: Dve desaťročia od skonu ThDr. Jána Michalka (1912-1990), s.1)
Post generálneho biskupa zastával takmer celých dvadsať rokov v politicky veľmi
ťažkom období, kedy – ako napísala Dana Chovanová – sa musel vyrovnávať s mnohými
prejavmi ľudskej prízemnosti. Väčšinu z nich zvládal s nadhľadom svojho veľkorysého
ducha. Faktom je, že výsledky práce generálneho biskupa Michalka, ktorý sa okrem
všetkej už spomenutej bohatej a rozmanitej činnosti staral a osobne angažoval aj
pri zabezpečovaní cirkevných zborov, v nejednom prípade získaval nutné finančné prostriedky na realizovanie zborových projektov, neboli do dnešných dní v našom priestore odborne kriticky reflektované. Pozitívnym faktom však je, že k dispozícii sú početné kladné, vyargumentované vyjadrenia od predstaviteľov cirkví v zahraničí.
Citujme na tomto mieste za všetky hodnotenia publikované napríklad v Knihe spomienok
na generálneho biskupa Jána Michalka, slová Helmuta Hilda (bývalého biskupa Evanjelickej cirkvi
v Hessensko-Nassausku), ktorý napísal: To, že sa vtedy vládnucim politickým silám, ktoré s cirkvou
zaobchádzali úzkoprso a často nenávistne, nepodarilo zničiť spätosť luteránov s národom, je, podľa
môjho názoru, v rozhodujúcej miere zásluha generálneho biskupa Michalka. Vedenia cirkví, ktoré
musia niesť zodpovednosť, sú v štátoch s diktatúrou vždy v dileme. Musia niesť bremeno zodpovednosti
za cirkevné zbory a spolupracovníkov. Stále znova musia skúmať, ako im môžu pomôcť vydávať
svedectvo viery aj v klíme oficiálneho odmietania a vedomého obmedzovania. V neposlednom rade sa
musia starať aj o sociálne pomery tých, ktorí sa rozhodli pre službu v cirkvi. Ján Michalko znášal tieto
ťažké bremená a veľmi trpel kritikou za rozhodnutia vedenia cirkvi v zmysle prijať mocenský nárok
vládnucej strany preto, aby mohol dosiahnuť to najlepšie pre cirkev. …Ak evanjelicko-luteránska cirkev
na Slovensku vydržala obmedzenia a šikany, ktorým bola zo strany štátnej moci vystavená, treba za to
ďakovať – popri verným cirkevným zborom – aj ich generálnemu biskupovi. Hild, Helmut: Z lásky
k svojmu národu a cirkvi. (Príspevok do knihy spomienok na generálneho biskupa Jána Michalka.) In:
Michalková (1999), Ref. 3, s. 31, 32
A aj keď – ako píše Chovanová – paradoxne práve tí, pre ktorých sa najviac namáhal, totiž „domáci viery“ boli a sú na slová reálneho hodnotenia „spornej osobnosti“ ešte stále opatrnícky skúpi, ona sama konštatuje: Generálny biskup Prof. Dr. Ján Michalko viedol svoju cirkev za veľmi ťažkých podmienok pre jej život. V rozhodujúcich okamihoch jej existencie na tejto zemi ju z Božej milosti držal „pohromade“, aby sa nerozpadla. Keby sme sa my, ktorí na neho dnes spomíname, mali podrobiť takým tvrdým skúškam, akými prechádzal on, ako by sme obstáli? Mali by sme takú veľkú vieru ako on? Zachovali by sme si formát a dôstojnosť, aké si zachoval on?
Generálny biskup prof. Dr. Ján Michalko sa k svojmu Pánovi do večného domova
vrátil 10. decembra 1990. Ďakujeme Všemohúcemu za jeho život.
Výber textov z vysokoškolských skrípt prof. Dr. Jána Michalka
Korunou Božieho stvoriteľského diela je človek. Človek je nielen Bohom stvorený, ale aj
stvorený na Boží obraz. Milovať človeka znamená byť silným a citom viazaný k tomu,
čo je v človeku božské. A pretože v každom človeku je iskra božského, je našou svätou
úlohou a povinnosťou mať vzťah lásky ku každému človeku, v každom, s ktorým sa
stretneme, máme nájsť aspoň stopu Božieho obrazu. A preto ho máme milovať.
Pretože láska je vzťah človeka k človeku a k tomu, čo je v človeku božské, vždy je láska
spojená s určitou dávkou úcty, ba bázne pred tými hodnotami, ktoré náš spolublížny
má. Ten, kto miluje, si milovaného viac váži ako seba samého.
Ovocie Ducha Svätého – láska Malá dogmatika, 1986, Tranoscius, Liptovský Mikuláš, v Cirkevnom nakladateľstve, Bratislava. s. 170
Láska znamená kontakt, vzťah, znamená niečo, čo tento vzťah nadväzuje medzi ľuďmi
bezprostredne, čo tomu druhému vie rozumieť, čo ho vie chápať.
Láska nepozná nijaké šablóny, nemá vypracované hotové teórie, vie sa približovať
k človeku. Chápe každého jednotlivého človeka ako takého, ktorý bol Bohom stvorený
s osobitými darmi, s osobitým poslaním. Láska má hlbokú bázeň pred osobitosťou
každého Bohom stvoreného človeka.
Milovať máme každého človeka, s ktorým sa stretneme. V tomto zmysle chápal Kristus
a naučil chápať nás, kto je náš blížny. Blížnym je nám každý, kto nás potrebuje.
Ovocie Ducha Svätého – láska
Malá dogmatika, 1986, Tranoscius, Liptovský Mikuláš, v Cirkevnom nakladateľstve, Bratislava. s. 171
Láska sa nevyčerpáva len v pekných frázach, v zbožných slovách, ale sa dokazuje v činoch
bratskej lásky. V týchto činoch lásky dochádza Božia láska k svojmu vyvrcholeniu. Cesta
k Bohu ide teda cez našich bratov. Kto chce mať spoločenstvo s Bohom, kto Ho chce
skutočne poznať, ten musí milovať svojich blížnych. To, že Boh ostáva v nás a to, že my sa
milujeme vospolok, patrí nerozlučne spolu” (W. Schütz, Die Briefe das Johannes, s. 100).
Zbožnosť, ktorá sa odvoláva len na lásku k Bohu, je falošnou zbožnosťou, je zbožnosťou
sentimentality a mystickej extázy.
Prvý list Jánov 4, 7-16 Praktická exegéza, 1966, Tranoscius, Liptovský Mikuláš, v Cirkevnom nakladateľstve, Bratislava, s. 208
Na záver ešte jedna poznámka: Kazateľ by si mal dať toľko námahy, aby vypracoval
celkom konkrétnu aplikáciu. Práve pri tomto texte nesmieme zostať pri všeobecnostiach.
Musíme na konkrétnych príkladoch z každodenného života ukázať našim veriacim, akou
silou pre život je láska. Ona je silnejšia ako všetky sily sebectva, lží, nenávisti… A láska
je silou, ktorá má moc to, čo je rozdelené, zjednocovať a spájať. Preto sa snažíme veriť
v túto obživujúcu a obnovujúcu silu lásky!
Prvý list Jánov 4, 7-16 Praktická exegéza, 1966, Tranoscius, Liptovský Mikuláš, v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava, s. 210
Záujem úspešného zvestovania slova Božieho vyžaduje, aby medzi kazateľmi
a poslucháčmi nebola priepasť, ale čo najužšie spoločenstvo. To spoločenstvo môže byť
vytvorené len vtedy, keď kazateľ má k svojim poslucháčom úprimnú lásku. Túto lásku
musí zvestovať ku všetkým bez rozdielu.
Kazateľ zanietený láskou oproti svojim blízkym má otvorené oči pre ich potreby,
nepovznáša sa nad mini, i keby sa oni nestotožňovali vo všetkom s jeho názormi alebo
názormi cirkvi. Bez lásky k zverenému stádu prestáva byť pastier pastierom, a stáva sa
len nájomníkom, ktorý nemá nijakého vnútorného vzťahu k stádu, lebo ho nepovažuje
za svoje. A bez teploty srdca, zanieteného láskou ku všetkým ľudom, je i najhorlivejšia
kazateľská činnosť úplne daromná a zbytočná. O takejto práci by platili slová apoštola
Pavla: A čo by som ľudským jazykom hovoril, aj anjelským, a lásky by som nemal… nič nie
som, nič mi nepomôže. (1K 13, 1-3). Láska k človeku, pre ktorého sa Kristus obetoval,
je najlepšou cestou k srdcu i toho najuzavretejšieho človeka. Keď budeme my, kazatelia,
touto túžbou zapálení, poslúži aj naša služba slova k dobru nielen jednotlivého veriaceho,
ale aj k budovaniu zboru…
Homiletika, 1987, Tranoscius, Liptovský Mikuláš, v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava, s. 71
Zostavili: Ľudmila Michalková, Ján Vladimír Michalko, Tlač: Tlačiareň Durlák s.r.o., Senica
Bratislava 2022
Kompletná tlačená brožúra bude k dispozíci v nedeľu 16.10.2022 na spomienkových službách Božích vo Veľkom kostole v Bratislave so začiatkom o 10,00.
Category: Nezaradené